Vyrastal som s nimi a vedia, že im nebudem škodiť

Práca hokejového rozhodcu dokáže byť niekedy dosť nepríjemná. Svoje o tom vie určite aj Lukáš Bitala. Od siedmych rokov hrával hokej, no po zranení presedlal na rozhodovanie. My sme ho požiadali, aby nám priblížil túto zaujímavú a niekedy aj nie celkom dobre docenenú funkciu.

Prečo si si za svoj šport vybral práve hokej?
- V Žiari bol nábor hokejistov a môj otec ako športovec chcel, aby som sa niekam prihlásil. A tak sme to teda vyskúšali.
Prečo si z hokeja presedlal na kariéru hokejového rozhodcu?
- Počas jedného zápasu som mal úraz, zlomeninu ruky, ktorá si vyžiadala operáciu. Počas nej mi do ruky vložili kliny, ktoré sa prirodzene obmotávajú okolo ruky. Tieto „železá“ tam mám stále a preto by bolo nebezpečné, aby som ďalej hral hokej.
V čom je podľa teba najväčší rozdiel medzi hraním hokeja a rozhodovaním?
- Najväčšie odlišnosti sú v tom, že hráč potrebuje tú hru tvoriť, zatiaľ čo rozhodca kontroluje chyby a okamžite ich musí vyhodnocovať.
Aké sú tvoje najväčšie úspechy v práci hokejového rozhodcu?
- Najväčším je určite účasť na Majstrovstvách sveta v inline hokeji, ktoré sa nedávno konali v Bratislave. Nebol som síce priamo na ľade, mal som na starosti zápisy a časomieru, ale bol to určite obrovský zážitok. V klasickom hokeji je to pískanie v medzinárodnom priateľskom stretnutí proti kanadskému univerzitnému tímu. Za úspech považujem aj pískanie v juniorskej extralige.
Práca rozhodcov býva niekedy dosť nepríjemná, hlavne vďaka fanúšikom. Ako na to reaguješ ty, dokáže ťa to „rozhodiť“?
- Spočiatku to bolo pre mňa niečo nové, pretože som si myslel, že keď budem pískať čestne a robiť maximum, tak nikto nebude mať výhrady a všetci ma budú akceptovať a chváliť. No u rozhodcov to nie je možné, vždy vám niekto vynadá. Buď domáci fanúšikovia, alebo niekto z tábora hostí. Častokrát som chcel skončiť s tým, že to nemá význam. Dosť mi chýbal hokej, chcel som hrať. Aj ostatní rozhodcovia mi hovorili, že na mne vidieť chuť zobrať niekomu hokejku a zapojiť sa do hry. Teraz s postupom času som si na to zvykol. Pretože čím viac sa budem rozčuľovať, tým dám viac záchytných bodov k tomu, aby mi niekto nadával. Najlepšie je takýchto „fanúšikov“ si nevšímať.
Niekedy sa stáva, že priamo hráč inzultuje rozhodcu. Je ťažké zachovať si v takýchto prípadoch chladnú hlavu?
- Často záleží na okolnostiach. Stalo sa mi, že ma hráč udrel lakťom do úst. Ale s časti to bola aj moja chyba. Dvaja hráči sa chceli biť a ja som nezasiahol dostatočne razantne. Kľudným hlasom so ich upozorňoval a vtedy ma ten hráč udrel. No to som nebral až tak zle, pretože ako som povedal, bola to aj moja chyba. Niekedy, keď je zápas „vyšpikovaný“ a každý vám nadáva, tak to je už iné. Pretože vy pracujete na svoje maximum a všetko navyše vás burcuje a vyvoláva reakcie. Raz som takto zvrieskol na hráča a to by som si dovoliť nemal. Treba vždy zachovať kľud.
Aký je tvoj najnepríjemnejší zážitok z rozhodovania?
- Takých je viac, napríklad raz ma zahodili cez ľad. Chytili ma za plece a odhodili.
A ten najkomickejší zážitok?
- Keď padne hráč alebo rozhodca, samozrejme iný, nie ja. Zábavné je vždy počúvať príhody starších rozhodcov.
Povedal si, že jedným z tvojích najväčších zážitkov bolo pískanie zápasu s tímom z Kanady, aký to bol pocit?
- S počiatku som mal problémy, pretože som bol naučený na iný štýl hokeja, viac technický. Vedel som sa postaviť a očakávať prihrávky. Hráči z Kanady veľa korčuľovali a ja som sa im snažil prispôsobiť. Vtedy som prestal sledovať hru a to býva problém. V druhej tretine som si však našiel svoj vlastný štýl a vedel som, čo môžem od hráčov očakávať.
V tvojom prípade dochádza k zaujímavému paradoxu. Otec je manažér žiarskeho klubu a brat hráčom juniorky. Pravidlá dovoľujú, aby si mohol pískať aj zápasy, v ktorých nastupujú tímy zo Žiaru. Nevznikajú potom doma konflikty?
- Veľa ľudí si myslí, že keď pískam Žiaru nad Hronom, tak im budem pomáhať. Práve naopak. Viem, že keď odpískam čokoľvek, hráči to budú akceptovať. Vyrastal som s nimi a vedia, že im nebudem škodiť. Zopárkrát sa však už stalo, že po zápase mal otec výhrady, mama sa ma zastala a potom bola „tichá domácnosť“.
Vo vzťahu otec – syn vládne prirodzený rešpekt. Ale čo tvoj brat, stane sa, že sa poriadne pohádate?
- Horšie je to skôr s otcom. Brat príde domov a akceptuje ma. Keď za mnou príde na ľade, nie je to môj brat, ale ďalší z hráčov, ktorý ma musí rešpektovať. Pri problémoch sa porozprávame a vydiskutujeme si to. Otec ten to berie vážnejšie, niekedy sa kvôli rozhodovaniu pohádame. Hlavne ak očákavá, že Žiar vyhrá.
Musel si už niekedy poslať na trestnú lavicu svojho brata?
- Túto možnosť som ešte nemal, pretože som zatiaľ zastával len funkciu asistenta, nie hlavného rozhodcu.
MARCEL POBEŽKA